Nechajte sa inšpirovať pri písaní slohových prác a staňte sa aj vy

Majstri písania

 

Damián Bombara, 7. roč.

Horúca žiacka knižka...

(Dynamický opis)

 

 

Ako ukázať rodičom žiacku knižku s nejakou tou päťkou navyše? Existujú vyskúšané a pomerne dobre fungujúce metódy. Tak tu ich máte:

 

1. Odzbrojujúca metóda. Spočíva v pripojení nasledujúceho odkazu k nešťastnej žiackej:

Drahí rodičia,

aj vy viete, že slovenčina nikdy nebola mojou silnou stránkou.

 Teraz sa cítim pokorený kvôli slabým výsledkom,

 ale ak mi pomôžete, som si istý,

že v budúcom polroku to zvládnem lepšie...

 

Váš zo všetkých síl sa snažiaci syn

 

2. Dôverná metóda. Spočíva v odovzdaní žiackej knižky otcovi hneď po večeri, nezabudnite však dodať: „ Mama ju ešte nevidela a neviem, ako jej uľahčiť bolesť z tejto päťky z matematiky. Áno, päťky. Pozri sem. Súhlasím, tati, vynadáš mi potom, ale teraz - ako to poviem mame?“

Otec dojatý prejavom toľkej dôvery vám nielen odpustí, bude aj pomáhať, možno dokonca sa stane vaším obhajcom.

 

3. Metóda šoku.

Otvorte svižne dvere do jedálne, kde je zhromaždená celá rodina, pripravená obedovať a vyhláste:

„Tu je moja žiacka knižka. Dostal som štyri päťky!“

Budete prijatí mrazivým tichom, ktoré bude trvať niekoľko sekúnd. Ale pozor, pokračujte hneď, kým máte slovo, tento krát vážnym hlasom:

„Nie sú to štyri päťky, ale dve. Bohužiaľ, tieto dve nedostatočné sú tam naozaj. Strašne, strašne, strašne to ľutujem a veľmi sa hanbím.“

 Musíte vyvolať silný dojem ľútosti a pokory... A potom ešte dodajte: „Prepáčte, idem sa učiť!“ A rýchlo utečte.

Nasledujúce dva, tri dni naďalej prejavujte známky veľkej ľútosti nad svojimi známkami a trčte pri knihách...

 

 

Alžbeta Džurňáková, 8. roč.

Príroda

(Umelecký opis)

 

       Miestom, kde sa cítime najlepšie, je príroda. Očarí nás v každom ročnom období svojou krásou a vôňou.

        Z jasného ranného neba nečakane vykuklo slnko spoza hôr a vystrčilo svoju rozospatú tvár, aby prebudilo prírodu zo zimy, kde vládol sneh a s ním mráz a fujavica. Prvosienky, pučiace konáre stromov, príchod vtákov hovoria, že je jar. Aj potôčik čistý ako ľalia ožil.

Všetko začína rásť, v lese hlavne huby a lesné plody.

      V lete je príroda úplne zahalená zelenou farbou stromov, kde sa ukrýva nádherný a pokojný život. Zvieratká rozveselila vtáčia melódia, ktorá sa rozlieha po okolí.

My zas ochutnávame plody, ktoré sa nám ponúkajú. Keď je sucho a príroda si pýta vodu, z oblakov sa utvorí mrak a dážď nasýti pôdu, stromy, potok, rastliny a živočíchy.

Vôňa a krása nás priláka nielen v lete, ale aj v jeseni. Vtedy ráno do lúk a dolín často vbeháva hustá biela hmla. Rozlieva sa všade, aby sa dotkla tej krásy. Tu z oblakov vyzrie slnko a svojimi lúčmi roztrhá hmlu.

     Jeseň postupne mení celú prírodu. Dni sa začínajú krátiť, prichádzajú chladné noci. Stromy začínajú smútiť. Ich lístie žltne a vietor odnáša tie padajúce slzy jesene do tmavej hlbočiny, ani čo by ním chcel vystlať niekomu veľkú posteľ. Holé konáre stromov čakajú, kedy ich posype ligotavý sneh, a keď nastane zima, všetko je pokryté bielym perím a spí.

     Príroda mení svoju krásu. Vždy či už na jar, v lete, v jeseni alebo v zime je pripravená nám ju ponúknuť. Život bez nej by sme si nevedeli predstaviť, lebo nám dáva všetko, čo potrebujeme.

 

 

Marek Duda, 8. roč.

                                                                     Domov                                 

                                                              (Umelecký opis)        

     Už veľa krát som sa presvedčil, že príslovie  „všade dobre, doma najlepšie“ platí. Pretože domov je miestom, kam sa vždy rád vraciam. Aj keď som na výlete alebo inde mimo domu, vždy sa po čase začnem tešiť na návrat domov. A po návrate mám vždy dobrú náladu.

    Dom, v ktorom bývam, mi je blízky. Vždy v ňom budem mať svoje miesto a on bude mať miesto v mojom srdci. Pretože pre každého je jeho domov ako obraz maliara, je taký aj pre mňa. Všetky jeho izby majú svoj význam. V kuchyni stále cítim vôňu obeda, masla, paštéty, salámy, ale najmä vôňu lásky, s ktorou bolo to jedlo pripravované. Detská izba, kráľovstvo snov, oddychu a spánku. V posteli sa cítim ako prasa v žite. Je mäkká ako obláčik. A na  nej leží vankúšik – to najlepší priateľ môj. Spálňa mojich rodičov je miesto, kde sme najčastejšie. Je to totiž bydlisko našich dobrých kamarátov – televízora, počítača a playstation 2. Všetci títo vynikajúci priatelia nás neopustia, až kým nezomrú respektíve nepokazia sa. Obývačka je bydliskom ďalšieho nášho kamaráta mikrosystému, malého chlapíka s veľkým hlasom. A samozrejme s obrovským speváckym talentom. K domu patria aj dve hoci malé, no určite nie nezanedbateľné miestnosti. Záchod, miesto, bez ktorého by bol život oveľa ťažší, a kúpeľňa, miesto večnej čistoty, bez ktorej by bol svet horší, smutnejší, ale najmä špinavší. Najlepším miestom na poschodí je balkón s výhľadom na celú dedinu. Len niekoľko metrov od neho sa rozprestierajú najvyššie časti korún piatich obrovských stromov.

Náš dom prežil toho viac, ako sa dá opísať. Zažil šťastie, radosť, ale aj smútok a plač. No práve tie šťastné chvíle robia z neho to najkrajšie miesto v mojom doterajšom živote.

 

 

Renáta Krišáková, 9. roč.

To som ja

(Karikatúra)

 

    Svetlo sveta som uzrela 23.6.1991. Rodičia ma pomenovali menom Renáta. Pretože som sa narodila v rodine Krišákovcov, tak sa volám aj Renáta Krišáková.

   Sotva som stačila prvýkrát otvoriť oči, videla som nad sebou niekoľko tvárí. Usúdila som, že to asi bude otec a mama. S cválajúcimi dňami ubiehali aj moje detské roky. Naučila som sa šťastlivo chodiť, za čo môžem vďačiť iba sebe, i keď následky snaživého učenia sa často prejavovali na tvári. Našťastie to všetko dobre dopadlo.

    Až raz prišiel jeden zvláštny deň – 1. september 1997. Týmto dňom sa zatvorili chvíle môjho hrania  a nastali smutné časy – časy učenia. Ráno o šiestej mi každý deň  zazvoní budík. Teda aj by zazvonil, keby som ho večer natiahla, ale na autobus ešte stíham. Vlastne stihla by som, keby autobus meškal. Ale ešte stále prídem načas. Na začiatok prvej hodiny dobehnem tesne pred zvonením. Vynikám aj v behu, pretože takto dobieham pravidelne.

Medzi spolužiakmi som obľúbená. Najmä vtedy, keď nemajú domáce úlohy. Tvrdou drinou získavam jednotky.

    Veľmi sa teším, že nie som ešte dospelá, lebo to, čo vyvediem, sa ešte tak neráta. Ešte to stihnem všetko napraviť a nemôže mi nikto nič vyčítať. Takže som rada, že som taká, aká som.

Dni ubiehajú, roky sa míňajú, zážitky plynú, spomienky na detstvo nikdy nezahynú. A ja ani neviem ako som sa dostala do 9. roč. (Myslím, že cez hlavný vchod.) No hlavné je, že som tu.     Teraz sa snažím dostať sa vyššie a vyššie, aj keď som len na prvom poschodí. Dúfam, že raz príde aj tá chvíľa, keď sa za mnou zatvorí hlavný vchod a ja budem kráčať svojou cestou ďalej.

 

.