Spolok svätého Vojtecha (najväčší katolícky vydavateľ) vyhlásil tvorivú súťaž Nájdi svätého. Do pozornosti dal aj knihu od spisovateľa Pavla Rankova s rovnakým názvom.
A tak sa naši žiaci zamysleli, niektorí viac, iní menej a napísali na danú tému krátke texty. Dva z nich boli oveľa zaujímavejšie ako ostatné. Poslali sme ich do súťaže a získali pre nás balíček kníh.
Ďakujeme žiačkam Michaele Richnavskej a Klaudii Džurňákovej a prikladáme aj ich príbehy o hľadaní svätého.
Michaela Richnavská, 7. ročník
Našla som svätého
Tomáš v príbehu hľadal svätého celé roky a nikoho nenašiel. Aspoň si to myslel. Asi sa nepozeral na svet dobre.
Ja by som hľadala svätého medzi ľuďmi, aj keď doba je taká, aká je. Ale stále sa nájde pár ľudí, ktorí majú ešte srdce na pravom mieste. Nenájdete ich tak, že sa budete vypytovať. Musíte ich hľadať ticho, pozorne sa okolo pozerať. Sledovať, ako sa ľudia správajú, akí sú.
Základom svätosti je obetavosť a láska. Z ľudí okolo mňa sa tak správala jedna osoba.
Ja som mala a mám šťastie – Ten človek je moja mama. Je pre mňa veľkým vzorom. Moja mama má srdce na pravom mieste. Všetkým okolo seba sa snaží pomôcť. Aj keď má práce vyše hlavy, nájde si čas, aby pomohla babke a dedkovi alebo nám svojim deťom. Snaží sa s každým dobre vychádzať. Keby aj mohla myslieť na seba, niečo si kúpiť, radšej kúpi nám – deťom ako sebe. Moja mama je štedrá a milšieho človeka na svete nepoznám.
Ja som už svätého našla a je to moja milovaná mamka.
Klaudia Džurňáková
Videla som svätého
Veľa ľudí sa veľmi nezaujíma o dnešný alebo budúci svet. Nikto nevie, či niečo ako božia brána existuje. Ľudia sa boja smrti. Neveria v svätých, v milosrdenstvo. Ale sú takí, ktorí strach nemajú. Možno neveria v posmrtný život alebo naopak, veria, že Boh je spravodlivý a milosrdný. K tomu chcem povedať len toľko.
Ani ja som nebol presvedčená o tom, že svätí existujú. Alebo presnejšie, nezamýšľala som sa nad tým. Nehľadala som ich. Život šiel tak ako vždy. Pekné chvíle striedali tie ťažšie. Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Veľa roboty, málo voľna. Veľa času sme trávili v kostole. Počúvala som príbeh Ježiša, uvedomovala som si, ako trpel, ale bolo to také vzdialené. Sú to sviatky, ktoré sa oslavujú každý rok a každý rok počúvame tie isté príbehy. Prišla veľkonočná nedeľa a potom pondelok. Polievalo sa veľa. Všade bola voda. Aj u nás doma. Asi som neutrela poriadne. Neviem. Ale stalo sa mi, že som sa šmykla na troške vody a udrela som si hlavu. Na chvíľu som stratila vedomie. Bola to naozaj maličká chvíľočka, ale za tých pár sekúnd sa toho stalo veľa. Možno niekto by povedal - nejaký skrat – no ja tomu neverím. Môj anjel mi zachránil život.
Zo začiatku som videla len tmu a v diaľke niečo biele ako svetlo – ťahalo ma to k sebe... Videla som, ako sa to ku mne blíži, objíma ma to, pohlcuje... Dáva mi to nádej, že všetko dobre dopadne. Na konci som videla niečo podobné ako krídlo holubice. Istotne neviem, čo to bolo... Potom som sa zobudila.
Za pár sekúnd sa môj život zmenil – začala som veriť, že svätí naozaj existujú. Zachránil ma môj anjel. Krásny, biely, žiarivý. Povzbudil ma, dal mi nádej. Našla som svojho svätého.
Ak vás môj príbeh zaujal, som rada.
Mňa tento zážitok zmenil. Navždy ostal vo mne ako žiarivý bod. Môjho svätého mi nikto už nevezme.